Nie je to trauma, ktorá nám spôsobí odpojenie od samého seba, trauma JE odpojenie. Všetko sa začína intenzívne v detstve. Vlastne už keď sa vajíčko spojí so spermiou a prvé bunky nášho tela sa začnú deliť. Prostredie nás začína ovplyvňovať. Deti majú narcistický charakter. Nie je to nič "zlé". Len berú všetko na seba a všetko sa ich (do)týka. Prichádza kontakt so svetom a prvé zážitky. Keďže majú dvoch bohov/rodičov, na ktorých sú totálne závislé a ide o život, začnú sa formovať podľa ich očakávaní. Chcú byť ľúbené, aby ich bohovia neodmietli. Aby prežili. Potrebujú byť milované. Postupne potlačia plač a hnev. Prestanú hovoriť NIE, ktoré v určitom období tak radi opakujú. A tým strácajú uvedomenie si svojich hraníc. Prestanú počúvať svoj inštinkt, ktorý majú v črevách a ktorý je pre ne základným kompasom. "Je bolestivé byť mnou, preto sa radšej odpojím. Potlačím, čo cítim." Ako následok vznikajú choroby telesné aj duševné. Tak napríklad v súčasnosti tak často skloňované slovo "depresia" pochádza z latinského deprimere, utláčať, umlčiavať, de- + premere, nadol + tlačiť) - potláčať samého seba.
Je to strata spojenia so sebou samým a so svojím telom. Stane sa to pomaly, nepozorovane. Adaptujeme sa podmienkam tak silno, až nadobudneme vieru, že mi SME tá adaptácia. Nie je to chyba rodičov. Proste to tak je. Každý si sem prichádza niečo zažiť.
Odpojenie sa prejaví v hmote ako choroba, keď sú signály dlho ignorované. Naša adaptácia nás robí chorými. Rovnako vznikajú závislosti a sú takisto adaptáciami. A nehovoríme len o závislosti na omamných a psychotropných látkach - keď mám použiť odborný názov. Akákoľvek činnosť, ktorá nám dáva krátkodobú úľavu a pôžitok, ktorej sa dožadujeme/vyhľadávame a vykonávame ju napriek negatívnym následkom, je závislosť.
Vytvárame si postupne rôzne závislosti a osobnosti (osobnosť/persona - je ich v nás viac. Výraz "persona" - podľa C. G. Junga je akási maska, ktorou sa prezentujeme pred svetom). Stávame sa tým, kým si MYSLÍME, že sme. Chceme pritiahnuť pozornosť a lásku, ktorú sme nedostali ako deti. Prečo asi plastická chirurgia je stále tak prekvitajúci biznis? Ľudia stratili spojenie so sebou a teraz chcú potvrdenie zvonka, od sveta, od iných. Neboli sme ocenení za to, čo sme. Tak sme zahltení porovnávaním sa s očakávaniami druhých, aby sme mali pocit hodnoty podľa toho, čo si ostatní o nás myslia. To sú všetko adaptácie. Vytvoríme si niekoľko vrstiev okolo seba, najmä okolo svojho srdca. Silné brnenie a rôzne strýše v nás sa stanú násldne našími bremenami. Takto sa oddelíme od zvyšku sveta. Pretože byť sám sebou je príliš bolestivé, znamená to byť bez brnenia a byť zraniteľný...zavreli sme svoje srdcia a už nevieme ako sa ľúbiť a ako ľúbiť iných - čo to vlastne znamená? Strácame spojenie s pôžitkom a radosťou. Poznáme toľko veľa vecí, ale nepoznáme samých seba. A naša spoločnosť vehementne oceňuje a odmeňuje naše falošné JA.
Moja potreba konečne sa začať stretávať so sebou sa takisto dostavila s chorobou...nedalo sa ďalej. Bolo treba zmeniť spôsob života a konečne sa pozrieť do seba. A nie je to ľahké. Lebo tie hrubé vrstvy sú veľmi odolné. A to, čo ich vytvorilo nie je vždy príjemné na pohľad a pocit...ale dá sa to. Zistila som, že cesta do svojich vlastných hlbín sa postupne stáva známejšou a menej strašidelnou...a dokonca môže byť aj nádherná. Nechcem aby to tu vyznelo len strašideľne a depresívne. Len chcem zdôrazniť nevyhnutnosť pozrieť sa (svojej) pravde do očí. Spojiť sa so sebou je krásne. Je to úľava. je to ako prísť domov. Prejavovať, čo cítim, cítiť svoje telo, vyznať sa v tom, čo a prečo sa to a ono deje...pomalinky to začína dávať zmysel. A keď nie, tak viem, že to raz príde. Lebo sa stále pýtam samej seba. A sprievodným prejavom sú krásne, pravdivé, úprimné a hlboké vzťahy s ostatnými...
Pomôcok na to, ako sa stretnúť so sebou samým je veľa. Mne pomohol dych (breathwork) a pohyb. Je to jedno AKO to urobíte, ale je to nevyhnutné.
Potreba návratu k sebe samému, prírode a prirodzenosti nikdy nebola urgentnejšia...
Comments